Jozef Cíger Hronský – Jozef Mak
Žáner: sociálno-psychologický román
Miesto: Hudákovo (horehronská dedina okolie Brezna)
Čas: pred 1. svetovou vojnou
Jazykové prostriedky: archaické a nárečové slová, sem-tam nemecké a maďarské výrazy
Téma: Ponor do psychiky prostého človeka na pozadí zložitej spoločenskej situácie v období pred 1. svet. vojnou
Idea: Utrpenie je súčasťou dedinského človeka, a keď sa mu ho nedostáva, tak je nešťastný. (Človek je tak dlho trápený osudom, až si na utrpenie zvykne a potom mu začne aj chýbať.)
Postavy:
Jozef Mak
– fatalistická (osudová) postava, symbol utrpenia; „Trp Jozef Mak. Človek milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nieje pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“; „Jozef Mak: milión, čo sa spomína len ako ľudstvo a nikdy nie ako človek.“; „Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti.“ Bol uzatvorený, pôsobil flegmaticky, a bojoval zo životom, ako sa dalo. Život mu neprial a osud tiež. Mal: voskovú pannu Máriu, pol chalupy, smútok a nevlastného brata.
Ján Mak
– ľahkomyseľný, nečestný, pijan, motá sa životom, mal rád prírodu
Maruša
– neverná, alkoholička, po Jozefovi Makovi neprestala túžiť, ani keď sa vydala, ani keď sa on oženil
Jula
– pokorná, tichá, pracovitá, plachá, rozumná, Jozefa Maka mala rada, ale on jej nevedel prejaviť svoju lásku k nej, a kvôli tomu aj predčasne umiera.
Dejom románu je smutný životný príbeh a ťažký osud Jozefa Maka, ktorý sa narodil ako nemanželské dieťa a hoci počas svojho života veľakrát nesúhlasí s krivdami a nespravodlivosťou, ktoré sa voči nemu v jeho živote páchajú, nevie sa tomu brániť a postaviť sa krivde na odpor.
Už hneď po Jozefovom narodení oň nikto neprejavoval záujem, pôrodné babice jeho matke ani neoznámili, či je dieťa silné či slabé. Narodenie dieťaťa má symbolizovať nový začiatok, radosť z nového života, avšak pri Jozefovom narodení to tak nebolo, narodil sa v noci, bolo ticho a tma.
Citát. „Ale, Jozef Mak, narodil si sa a nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval, nuž dám ti aspoň to, čo ešte mám. Dávam ti ukrižované ruky, tie mi ostali tejto noci. Vezmi si ich a nehľadaj k nim ústa ani potom, keď budeš ľuďom rozumieť a keď ťa budú chcieť nahovoriť, aby si si ústa od niekoho požadoval.“
Malého Jozefa Maka nemal ani kto pokrstiť, a tak mu nakoniec po troch dňoch za krstnú mať šla ich suseda Hana Meľošovie.
Keď bol Jozef ešte malý, jeho brat Jano sa oňho staral, aj ho vyše roka na chrbte nosil. Malý Jožko mal svojho staršieho brata spočiatku aj rád, avšak postupne sa prejavovala Janova zlá a bitkárska povaha. Jano Joža často bil a Jožo to neskôr chápal ako prejav bratovej lásky a keď ho Jano dlhšie nezbil, Jožo sa bál, že ho brat už nemá rád. Neskôr, keď Jožo vyrástol, Jano mu stále vyhadzoval na oči, že dom je jeho a že Jožo žije ako príživník, a tak Jožo na matkinu radu odchádza pásť ovce s Augustom Kubandom.
Jozef si s Kubandom dobre rozumie, dobre sa im spolu pracuje. Raz obaja zbadajú požiar v ich dedine a rozhodujú sa, ktorý z nich pôjde do dediny pomáhať hasiť požiar. Nakoniec ide Jožo, avšak akákoľvek pomoc je márna, zhorel celý dolný koniec dediny, zhorelo veľa domov a aj rodný dom Jozefa Maka, ktorý patril jeho bratovi Jánovi. Keď sa Jožo stretol s Janom, ktorý bol celý špinavý a unavený, bolo mu ho ľúto. Vtedy Jožo pochopil, že sú si zrazu s bratom rovní, že obaja nemajú nič, keďže Jano pri požiari prišiel o dom...
Neskôr si Jozef uvedomí, že Kubanda mu za prácu málo platí, a tak sa rozhodol odísť pracovať do hory, kde sa vyrúbavali stromy, pretože sa stavala železnica. Tam sa Jozef spozná s Gregorom Biaľošom, ktorý má Jozefa rád, pomáha mu a radí. Všimne si, že Jozef s Marušou sa majú radi a povie mu, že Maruša mu bude dobrou ženou. Keď raz Gregora zavalí strom a zahynie, Jozef zistí, že bol jeho otcom. Jozef si v hore poraní členok.
Po požiari odchádza Jozefova matka bývať k Meľošovcom, ktorí si po požiari postavili nový dom. Jozefovi dali miesto v stajni. Ten sa do domu občas vracia, avšak nie za matkou, ale za Marušou Meľošovou, do ktorej sa Jozef zaľúbi a ktorá jeho lásku opätuje. Jozef postupne sníva o spoločnej budúcnosti s Marušou a aj o vlastnom dome, ktorý si postaví aj s pomocou dobrých ľudí a v ktorom bude bývať s Marušou... Citát: „ Len toľko chcel, aby im ostala iba osamotená, tichá, široká a slnečná nedeľa, a veľmi to chcel, nuž ostala im taká. Široké tiene čečiny zvali ich do svojho domu a potom ich nebadane obdarúvali rozdýchanou vôňou, ale ináč nemiešali sa medzi nich. Vtedy sa obloha, na ktorej viselo slnko, chytrejšie začala obracať nad nimi, utekala, lebo tak je súdené, aby takáto nedeľa bola krátka.“
Medzitým umiera Jozefova krstná mať a paňou v dome sa stáva Maruša. Jozef pomáha Meľošovi pri výrobe truhly pre Meľošovú.
Jozef, posilnený láskou k Maruši, sa odhodláva k stavbe vlastného domu. Jozefovi, pracovitému človeku, ide stavba domu od ruky a už sa nemôže dočkať, kedy bude dom hotový a nasťahuje sa doň aj s Marušou. V tom ho však nečakane povolajú na vojnu. A tak Jozef nechtiac a veľmi smutný odchádza slúžiť do Viedne a neskôr do Hercegoviny. Citát: „ Áno, Jozef Mak držal služné v rukách, bezradne sa díval okolo seba, ale mater a Maruša nariekali, nuž iste všetko bola pravda, čo richtár hovoril. A hej, Jozefa Maka napolo odumretého vliekli na vojenskú parádu, lebo chalupa prirástla mu k životu, a teraz mu túto polovicu odštiepili.“
Na vojne Jozef spozná Trenčana Michala Matuščáka a ten na Jozefovu prosbu napíše list Jozefovej matke. Po roku vojenskej služby čakal Jozef list z domu, avšak ten neprišiel. Jozef zosmutnel. Aj si vojenčinu predĺžil, nechcelo sa mu vrátiť domov, tušil, že ho tam nič dobré nečaká. Prišiel však deň návratu domov. Cestou domov sa Jozef stretol s cigánom Imrom Harvanom, ktorý mu porozpráva, čo nové sa odvtedy v dedine udialo. Od Imra sa Jozef dozvie, že mu matka umrela a že jeho nevlastný brat Jano sa oženil s jeho Marušou a spolu žijú v Jožovom dome. Táto správa Jozefa veľmi zraní, avšak aj napriek tomu sa rozhodne ísť do svojho domu a stretnúť sa s bratom a Marušou. Jano s Marušou majú chorľavú dcéru. Jozefovi sa Maruša zdá škaredá, chudá a strhaná. Takto žili spolu všetci traja istý čas v jednom dome, v Jozefovom dome, ktorý Jozef začal stavať, avšak ho nedostaval.
Jozef sa stretáva s Julou Petriskovie, ktorá žije so svojimi tromi sestrami a stará sa im o deti a robí im slúžku. Citát: „Doma všetky tri vydaté sestry držali ju len tak na milosti, keďže mala ľavú ruku suchú od pleca až po lakeť, a ešte bola malá, keď vyriekli nad ňou súd, že sa vydávať nikdy nebude a treba ju trom uživiť nejako do smrti. Keď bola väčšia, sama sa držala toho súdu, pokladala ho za zrejmý, poslúchala všetkých, čo jej rozkazovali, a rozkazovali jej mnohí. Varovala všetky deti troch sestár, zavše robila až za trochu, ale tu bol súd, nuž všetci, i sama verila, že vykonala roboty iba za pol zdravej ruky.“
Jozef vidí, že Jula je k nemu aj k ostatným veľmi dobrá, je skromná a pracovitá a každému pomáha. Ožení sa s ňou aj napriek ostrému nesúhlasu Julinej rodiny. Jozef Julu vôbec nebije, čo sa Jule zdá čudné a myslí si, že ju Jozef nemá rád.
Avšak Maruša, ktorá veľa pije, na Joža žiarli a núti ho sa s ňou stretávať. Maruša sa snaží získať si Joža späť aj napriek tomu, že vie, že Jožo je ženatý. Zvádza ho a Jozef sa tomu nebráni. Raz ich pristihne dedinský blázon Joťko Hiriačok. Maruša mu za jeho mlčanie sľúbi Julu. Keď sa o tomto Marušinom podlom skutku dozvie Jožo, Maruša sa mu úplne sprotiví a oslobodzuje sa od nej. Jula o tom vie, že sa Jožo stretáva s Marušou, avšak z lásky k Jozefovi o tom mlčí a prepáči mu to. Maruša je nešťastná, že sa s ňou Jozef viac nechce stretávať a raz keď ide opitá vyvárať bielizeň, spadne do kotla s vodou a utopí sa.
Jula je čoraz slabšia a chorľavejšia, myslí si, že Jozefovi na nej nezáleží. Nie je to však pravda, Jozef má Julu rád. Jula porodí Jozefovi syna aj dcéru. Jula však zoslabnutá umiera pri druhom pôrode a tým sa končí ich šťastie. Jozef ostáva na svete sám ako máčny máčik vystavený krutému osudu.
Citát: „Nehnevaj sa na mňa, Jožko, veď ja za nič nemôžem. Keby som len trochu bola tušila, keby som skôr bola tušila, že ma budeš raz i návidieť, veď by som ja nebola oslabla do truhly. Bola by som sa držala života tak húževnate, tak tvrdo ako pleseň na kameni. Nič by ma nebolo zožralo“
Jozefovu povahu a celý jeho smutný život najlepšie vystihuje tento citát:
„Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti. Jozef Mak: milión, čo sa spomína len ako ľudstvo, a nikdy nie ako človek.“
Jozef Mak celý svoj život pasívne prijímal svoj osud, nebránil sa mu a nijako sa ho nesnažil zmeniť k lepšiemu, čo autor románu kritizuje. Autor zároveň poukazuje a kritizuje alkoholizmus medzi ľuďmi, lebo alkohol mení ľudí na trosky, ničí medziľudské vzťahy, oberá ľudí o zdravie a zdravý rozum.
Autor v románe kritizuje aj násilné pomaďarčovanie a tzv. makarónčinu, t.j. zmiešaninu maďarského a slovenského jazyka, keď ľudia nerozprávali spisovne ani po maďarsky ani po slovensky, ale rozprávali smiešnou maďarsko-slovenskou skomoleninou. Autor v románe využíva veľa expresívnych výrazov aj vulgarizmov, ktorými vyjadruje negatívne pocity hrdinov románu.
Román končí slovami:
“Trp Jozef Mak, človek – milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“
